Horská služba a spojenie
„Bez spojenia niet velenia“ – táto fráza sa vtĺkala do hláv vojakov kedysi povinnej vojenskej služby. No že to nebola len fráza, sa nedostatočné alebo žiadne spojenie aj v niektorých akciách Horskej služby prejavilo spôsobom, ktorý ich značne skomplikoval. A keď sa k tomu pridružili aj chyby v organizácii záchrannej akcie, tak potom konečný úspech záchrannej akcie bol aj dielom poriadnej dávky šťastia. Dve záchranné akcie, v ktorých sa takto stretlo nedostatočné spojenie a chyby v organizácii – a skončili šťastne – skúsim popísať. Pripomínam, že v čase týchto akcií sme pojem „mobil“ ani hádam nepočuli…
Príhoda prvá
Predposledný deň roku 1986 pripadol na piatok. Na pracoviskách alebo v pohostinských zariadeniach sme „hodnotili“ dosiahnuté pracovné výsledky a dávali si predsavzatia a socialistické záväzky do nasledujúceho roku… Takže ten, kto bol doma o cca 19:00 hodine, mal za sebou náročný deň. No a práve v tomto čase prišla telefonická žiadosť o pátranie po 13 – ročnom účastníkovi lyžiarskeho kurzu detí ubytovaných na Horskom hoteli Stráne, ktorý sa nevrátil z Martinských holí na hotel.
V tomto období boli žiadosti o pomoc HS smerované často na vedúcich okrskov, na tzv. „oznamovacích staniciach HS“ – takouto bol aj Horský hotel Stráne – boli k dispozícii kontaktné telefónne čísla na HS. Kontaktné telefónne číslo tam bolo aj na ZS HS na Martinských holiach, kde slúžil profesionálny člen HS, tento sa tu však zdržiaval väčšinou len v zimnej sezóne a ani v tento deň nebol na ZS.
Napriek spomínanému „ťažkému“ dňu sa podarilo dať dohromady 8 – člennú záchrannú skupinu, ktorej členovia boli schopní akcie, šoférovania ale už menej… Na Horskom hoteli Stráne nám vedúci kurzu upresnil totožnosť strateného chlapca a skutočnosť, že v tento deň to bol už tretí návrat kurzu z MH na Stráne – boli dobré snehové podmienky a vracali sa na lyžiach po „serpentínach“ na miesto ubytovania. Z Holí odchádzali asi o 15:00 hodine, po zistení, že chlapec chýba, ho do 19:00 hodiny hľadali v dolnej časti cesty sami a potom požiadali o pomoc HS… Na základe týchto informácii sme usúdili, že vzhľadom na vek chlapca, už dvojnásobné absolvovanie cesty dolu, nemohol chlapec zablúdiť, ale sa mohol zraniť a ostať v hornej časti serpentín mimo lyžiarskej stopy. Preto sme rozhodli, že sa vyvezieme lanovkou na MH a pri zostupe prehľadáme cestu a okolie. Tento spôsob vykonania záchrannej akcie bol pravdepodobný už po ohlásení straty chlapca a ovplyvnil aj chybné rozhodnutie o vystrojení záchrancov pri ich zvolávaní – bez lyžiarskej výstroje…
Dohodli sme sa s lanovkárom Vladom, že bude v pohotovosti pri telefóne na hornej stanici lanovky a išli sme na ZS HS pre vysielačky a záchranný materiál. Vysielačky tam boli, ale batérie neboli nabité a teda vysielačky nefunkčné. Možnosť spojenia pri rozdelení skupiny bola takto vylúčená… Dvaja členovia skupiny – Ivan a Ďuro – mali na ZS lyžiarsku výzbroj, tak si túto vzali sebou. Začali sme zostupovať po trase zjazdu frekventantov kurzu a vyvolávaním mena strateného chlapca a prehľadávaním okolia zjazdovky – v tomto prípade tzv. „novej cesty“ – sme ho začali hľadať. Na mieste odbočky na starú cestu (serpentíny) sme v čerstvom snehu našli pešiu stopu smerujúcu po spádnici dolu, čiastočne v rúbanisku. Stopa bola nelogická, podozrivá a preto sme ju išli preskúmať. Po nie veľkej vzdialenosti končila na širokom chodníku (starej zvážnici) a tu sa zmenila na stopu lyžiarsku a smerovala doľava, k Jedľovinám. Z tohto miesta smerom doprava bolo cca 250 metrov na zjazd po serpentínach na Stráne… Po lyžiarskej stope sa vydala dvojica Ivan s Ďurom a keďže sme možnosť spojenia nemali, dohodli sme sa, že po preverení serpentín bude zostatok skupiny čakať na Horskom hoteli a oni sa ohlásia telefonicky z chaty Storočnice na Jedľovinách na Horský hotel, alebo na hornú stanicu lanovky. Dvojica na lyžiach (s pevnou pätou!) sa vydala doľava po lyžiarskej stope, zostatok skupiny doprava na serpentíny a pokračoval v ich prehľadávaní až na Stráne – bezvýsledne.
Z Horského hotela sme telefonicky z kancelárie šéfa oznámili Vladovi na hornú stanicu lanovky, že ho možno budú volať Ivan s Ďurom a dohodli sme, že nám odovzdá ich správu telefonicky do kancelárie šéfa hotela. Krátko po polnoci nám však šéf hotela oznámil, že odchádza a kanceláriu samozrejme uzamkne. Ako náhradu nám odporučil mincový telefónny automat na chodbe… Pred jeho odchodom sme ešte stačili urobiť dohovor s Vladom: keď bude mať Vlado pre nás správu, nechá trikrát zazvoniť telefón v kancelárii a my mu následne zavoláme z automatu. Telefón v kancelárii mal našťastie hlasné zvonenie. Po preverení dohovoru, po niekoľkých planých poplachoch – Vlado prezváňal, lebo bol zvedavý, či nie je niečo nové – a hlavne po mučivom čakaní, znamenalo okolo pol štvrtej ráno trikrát opakované zvonenie v kancelárii a následný telefonát z automatu spásnu správu: asi o trištvrte na tri našli Ivan s Ďurom strateného chlapca – už ležiaceho od vyčerpania – ale s ich pomocou schopného zísť s nimi na Jedľoviny a na chatu Storočnice! Cesta pre nich a zachráneného autom na Storočnicu, už bola len odmenou za neštandardne strávenú predsilvestrovskú noc…
Svojhlavý chalan si z tejto nočnej „vyjížďky“ (účastníci kurzu boli deťmi zamestnancov fakulty telesnej výchovy UK Praha) odniesol len prechladnutie. V tú noc bola teplota len čosi pod mínus päť stupňov, ale keby ho Ivan s Ďurom nenašli… Pri ňom, ale aj pri celej záchrannej skupine HS stáli v tú noc všetci svätí!
Poznámka: ZA bola vyúčtovaná nasledovne: diéty 8 x 13 Kčs = 104 Kčs, náhrada pre 2 súkromné autá 70,90 Kčs, spolu 174,90 Kčs (5,80 €) .
Účastníci záchrannej akcie:
hľadaný – Jan Práček (13)
lanovkár Vlado – Vlado Mamatej („Štamprľa“)
Ivan – Ivan Fulmek
Ďuro – Ďuro Páleš
Ostatní účastníci: Jaro Ďurík, Ľubo Orlický, Martin Orvan, Karol Slafkovský, Ďuro Svitač, Ivan Štefko
Príhoda druhá
Druhá záchranná akcia, na ktorej problémy so spojením túto riadne skomplikovali, začala 4.augusta 1988 vo večerných hodinách. V tomto čase na žabokreckom salaši pod Suchým vrchom (Martina), postihlo 27 – ročného Fera silné krvácanie z nosa. Na salaši bola v tom čase aj skupina českých turistov a medzi nimi lekárka, ale krvácanie neprestávalo a tak pastier Ľubo bežal pre pomoc na chatu pod Borišovom. V tom čase mal chatár od HS k dispozícii vysielačku, ktorou bolo možné – zapnutím „relky“ (retranslačnej stanice) – spojiť sa s každou oblasťou Horskej služby. Podmienkou samozrejme bolo, že niekto bude mať zapnutú vysielačku aj na volanej strane. No a táto podmienka nebola splnená, na Donovaloch (sídlo náčelníctva HS Veľká Fatra) sa nikto na volanie neozval… Preto chatár s Ľubom zbehli k chatárovmu autu do Necpalskej doliny a potom autom k vodárni, kde bol najbližší telefón. Odtiaľto najprv zavolali záchranku, po jej príchode však samozrejme záchranári oznámili, že nie sú vybavení na tento typ zákroku, ale poskytli nejaké lieky a infúznu súpravu pre použitie lekárkou zo skupiny turistov, ktorí ostali na salaši. Následne chatár volal telefónom vedúceho okrsku v Martine (ten tvrdo spal a telefón nepočul…) a následne jeho zástupcu, ktorý o 23:45 žiadosť o pomoc prijal… Chatár s Ľubom sa od vodárne vrátili – chatár na chatu, Ľubo s liekmi na salaš.
O 0:30 vyrazila do Necpalskej doliny 13 – členná skupina Horskej služby martinského okrsku. Na spojenie bola k dispozícii vysielačka zhodná s možnosťou volania tak, ako mal zapožičanú od HS chatár z pod Borišova. Väčšia časť skupiny aj s lekárom vystupovala z Balcierova priamo na salaš, menšia skupina pokračovala na chatu pod Borišovom, odkiaľ vzala rakúsky vozík a zvoznú deku a následne pokračovala na salaš. O 2:15 bola skupina s lekárom pri postihnutom, u ktorého krvácanie pokračovalo, ale nebolo po podaní liekov od záchranky už také intezívne. Vzhľadom na jeho zlepšený stav – a predovšetkým vzhľadom na obtiažny nočný transport rakúskym vozíkom na Balcierovo – sme rozhodli, že požiadame o transport vrtuľníkom v skorých ranných hodinách. Na dispečing vrtuľníka v Banskej Bystrici sa dalo pomocou našej vysielačky a „relky“ dovolať, keby… Na naše volanie dispečing neodpovedal, rovnako tak neodpovedala stanica HS na Donovaloch a potom ani žiadna stanica HS v Malej Fatre, Nízkych aj Vysokých Tatrách. Chybou organizácie tejto záchrannej akcie bolo, že sme pred vyrazením z Martina nepreverili spojenie, alebo nevolali na Donovaly z pevnej telefónnej linky a vyvolali tak ich pohotovosť pri vysielačke.
Problém so spojením pomohla vyriešiť nutnosť lekára Paľa nastúpiť ráno do služby v nemocnici. Vzhľadom aj na prítomnosť turistky – lekárky a na uspokojivý stav postihnutého Fera, preto Paľo odišiel asi o 4:00 zo salaša do Martina s tým, že odtiaľ zavolá telefonicky do nemocnice v Banskej Bystrici a zaktivizuje dispečing vrtuľníka. Aj sa tak stalo a o 5:25 sa dispečing vysielačkou prihlásil a o 5:40 vrtuľník odštartoval. Priletel síce ihneď priamo nad salaš, ale údajne nás nevidel (dymový signál nikoho nenapadol…) a odletel nás „hľadať“ až niekde nad Donovaly… Po opakovaných spojeniach vysielačkou sa asi po 10 – 15 minútach vrátil a vďaka Jarovmu nápadu – blikať čelovkami a lampášmi – nás aj zbadal, úspešne pristál a o 6:10 s postihnutým Ferom na palube odštartoval. Záchranná skupina sa spoločne vrátila cez chatu pod Borišovom – až tu sa podarilo nadviazať spojenie s Donovalmi – a následne dolu k autám do Necpalskej doliny.
Poznámka: ZA bola vyúčtovaná nasledovne: diéty 13 x 13 Kčs = 169 Kčs, náhrada pre 4 súkromné autá 367,50 Kčs, spolu 536,50 Kčs (17,81 €) . Vyplatené účastníkom 21.9.1988…
Je treba vziať do úvahy pomer hodnoty koruny v roku 1988 a pri prechode na euro, ale koľko by teraz brala HZS za takúto akciu? Cenník činností HZS platný od 1.4.2010 udáva pre účasť záchranára na ZA: 37,522 €/hod/osoba…
Účastníci záchrannej akcie:
postihnutý Fero – Fero Repáň (27)
pastier Ľubo – Ľubo Drdaj
chatár – Rudo Horký
Členovia záchrannej skupiny: Paľo Buocik (lekár), Jožo Číšecký, Jaro Ďurík, Ivan Fulmek, Peter Hoffmann, Jožo Horník, Peter Najšel, Ľubo Orlický, Martin Orvan, Ďuro Páleš, Peter Párička, Vlado Šlepec, IvanŠtefko
Ľubo Orlický, máj 2013
/data/f/a/fa92c5ed-473a-42de-bdf0-20746a2e7079/hsvf.sk/web/wp-content/plugins/nextgen-gallery/templates/Thumbnails/default-view.php on line 66
Teda Lubo, klobuk dolu aky si TY zurnalista. Vyzera to tak ze si mal asi svoj „dennicek moj“ do ktoreho si zaznamenaval presne co sa prihodilo. Takze vdaka a do zivotopisu si budem pisat tiez ucast na zachrannej akcii! Pozdrav z Canady pre vsetkych zijucich clenov HS.